narodená v máji 2002

mačka domáca a šampiónka v lovení myší :-)

Šampiónka Lila z Horárne je obyčajná mačka domáca. Spoločnosť nám robí už vyše 8 rokov, je teda najstarším miláčikom v rodine. Až taká obyčajná ale nie je, je menšia, celý život je vlastne malým mačiatkom, a že to nie je len tak z rozmaru, tak má na to dôvod, už ako maličká zaostávala za súrodencami, a túto skutočnosť ešte zvýraznila tým že ako maličká sa moc do jedenia nemala, vždy len okúsila čo má v miske nasypané a hneď utekala objavovať svet okolo, najskôr to bolo okolie horárne nad Soblahovom, potom zákutia domov a záhrad na našej ulici. Tento zlozvyk jej vydržal doteraz s drobnou zmenou.

Lila k nám neprišla sama od seba, vždy som chcel mačiatko, ale na sídlisku v byte na druhom poschodí to nebolo reálne. Zmena nastala až sme sa nasťahovali do domu v Soblahove a ja som si mohol konečne nájsť vysnívané mačiatko. Problém to nebol, veď bývame na dedine, a ani nie po polroku od nasťahovania nám už Lilka pomáhala spríjemňovať chvíle ako doma, tak aj na záhrade pri práci. Vždy to tak s ňou samozrejme nebolo, obzvlášť keď sa naučila chodiť na strechu a škriabať na strešné okná, čo s obľubou robí stále pokiaľ má na to príležitosť. Najradšej okolo druhej až tretej hodiny rannej. Prípadne neustála snaha byť stredobodom pozornosti pri kŕmení.

Ale to už sa dostávam k tej spomenutej drobnej zmene v jej zlozvyku. Pri miske nevydrží viac ako 20 sekúnd aj to len v krajných prípadoch, ale to len pod podmienkou že je sama. Vtip je v tom že naša malá potvorka sa sama nikdy nechce poriadne najesť. Vždy keď by si aj dala, ale nechce byť sama stojí pred dverami do komory a mňauká. Pred dverami do komory práve preto že granulky musí mať vždy ukryté pred psami, nakoľko ridgeback je večne hladný pes. Preto sme zvolili pre granule variantu v komore, z jednej strany sú pre nás väčších normálne dvere, zo strany druhej malý otvor pod schodmi. Nič nebráni aby si kedykoľvek vbehla do komory a najedla sa do sýta, ale ona nie, ona len „zobne” tak aby nebola hladná a ponáhľa sa zase niečo vymýšľať. Prípadne keď je niekto doma v jej dosahu tak sa neustále prechádza okolo dverí do komory a čaká či ju ten dotyčný dobráčisko pustí a bude jej robiť spoločnosť. Ak ale ju dotyčný pustí dnu, zje v priemere 2 a pol granulky, vybehne a opäť čaká. Túto ceremóniu vie za deň zopakovať aj 30 krát. V prípade že mu ale dôjde trpezlivosť a vydrží pri nej kľačať a hladkať ju niekedy aj vyše 10 minút, odvďačí sa pokojným spánkom na gauči v obývačke.

A čo hovorí na psov a psi na ňu? Prekvapivo skoro nič. Ako sa hovorí človek si zvykne na všetko, tak sa dá aj povedať že ak treba aj psi si zvyknú na mačku. Možno preto že obaja sú mladší ako Lila, alebo z iného neznámeho dôvodu ju berú ako rovnocenného člena rodiny. S výnimkou toho že ona je jediný člen ktorého skutočne neposlúchajú. A nemyslite si že máme divných psov. Oni tak ako sa na poriadneho psíka patrí sa za každou mačkou rozbehnú a poriadne ju preženú, ale jedine Lile dajú pokoj v momente keď sú dosť blízko aby zistili o koho ide. Dokonca sa s nimi príde zvítať rovnako ako s nami keď sa vrátia po čase domov.

Ono z celkového pohľadu je Lila obyčajná mačka ako každá iná, ak si odmyslíme niektoré jej zábavky ako lozenie po vianočnom stromčeku každý rok, prípadne spávanie medzi knihami a časopismi, prípadne provokovanie psov keď sa nudí…

Je to teda taká naša obyčajná neobyčajná - spoločníčka Lila :-)